Motivácia

Prvých desať dní môjho života dovolili mame vidieť ma len každé tri hodiny, počas dojčenia. Keď sa narodilo dieťa mne, trvalo dva bolestné dni, kým som sa naň mohla pozrieť po prvý raz.

Jazva mi pripomína dni strávené v nemocnici. Tešila som sa z bábätka, ale po všetkých “medicínskych úkonoch” som sa cítila akási... znásilnená. Až neskôr som sa dozvedela, že som bola len jednou z tisícok slovenských žien, trpiacich posttraumatickým stresom po “najšťastnejšom dni v živote”.

Rovnako traumatizujúce ako pôrod samotný boli (ne)podporujúce rady okolia:

Už som síce nebola zatvorená v nemocnici, no stále sa cítila oddelená od okolitého sveta. Namiesto užívania si materstva som uviazla v nočných morách a obviňovaní sa. Za to, že som nebola dosť ženská, aby som porodila vlastné dieťa. Za to, že som nebola dosť silná, aby som sa ubránila krutosti niektorých zdravotníkov. Za to, že som bola príliš slabá, aby som dokázala prejsť za svojou dcérou.

Keď je matka nešťastná, nič okolo nej nefunguje.

Film Medzi nami vznikol preto, aby sa vytvoril priestor na zdieľanie príbehov, ktoré naša spoločnosť nechce počuť. Verím, že jazvy sa zahoja len vtedy, ak môžeme hovoriť o svojich zraneniach.

Zdravotnícky systém, ktorý ženám neumožňuje rodiť rešpektujúcim spôsobom, sa zmení iba vtedy, ak neostaneme ticho. Rodičia by mali požadovať lepšiu starostlivosť v našich nemocniciach spoločne s lekármi, pôrodnými asistentkami a zdravotnými sestrami. Takú, aby si každý, kto zažíva alebo asistuje zázraku zrodenia, mohol zachovať svoju ľudskosť.

Film Medzi nami je pozvánkou k dialógu.

Aj vďaka práci na tomto projekte dúfam, že jedného dňa budú mať naše dcéry a synovia šancu priviesť svoje deti na svet kde, ako a s kým si vyberú. A ponechať si ich tam, kde patria – blízko pri srdci.

Zuzana Límová, režisérka